Marta Sládečková (51) sa narodila v Trenčíne. Vo svojom veku pôsobí neustále mladistvo, je stále nabitá pozitívnou energiou, ktorú šíri aj vo svojom okolí. Vlastí tri mobilné telefóny od jedného operátora a má rada český dobrý humor.

Vyskúšali ste si úlohu modelky. Kto vás na to nahovoril?

Nahovoril ma na to v podstate môj kamarát, ktorý mi povedal, že pani Hablovičová by bola rada, keby som to prijala. Zdalo sa mi, že je to celkom fajn, niečo iné.  A keď som si predstavila tie krásne kostýmy Janky Pištejovej, tak som si povedala: „Idem do toho!“, lebo viem aké krásne veci robí. Tie šaty sme mali ako honorár, grátis, takže ich mám doma.

Nejem a športujem. (smiech). Momentálne som začala chodiť na golf, čo ma veľmi baví a človek by neveril, akú svalovicu môžete mať z golfu. So Zuzkou Tlučkovou bicyklujeme, beháme, chodíme na korčuliach. Plávali by sme, ale nemáme kde v Bratislave. A občas samozrejme navštívim „fitko“.

Dnes som ešte nejedla a vôbec mi to nechýba. Keď žijem v takom stresovom čase, ako žijem, ani mi to neprišlo na um, že by som sa šla najesť. Takže nejem.

,

To je choroba, to uznávam. (smiech). Ale teraz sa určite upokojím, prídem domov a od zajtra už budem normálne jesť.  Ale tým, že ja viem, čo na mňa pôsobí, z čoho priberám, tak presne viem, čo mám jesť. Prosto delím stravu. Jem 5-krát denne, malinké porcie, čo si myslím, že je dobré. Radšej častejšie a menej. No a zelenina a ovocie, pretože tabletka na to, aby ste schudli neexistuje.

My si už dnes len tak spomíname, aká to je nespravodlivosť, že keď sme boli mladé a krásne a chudé, tak neboli bohužiaľ tieto súťaže, žili sme v systéme, v ktorom sme žili, takže nič sa nedá robiť. Ale ja to strašne želám dnešným babám, aby takto prenikli do sveta a ukázali, aké sú Slovenky pekné.

Asi áno, ale keď som to videla, tak som si povedala v živote nie. Viem, že už nikdy nebudem predvádzať módu, ale ten prvý raz je to o tom, že vás to zaujíma, baví a je tam aj nejaké vzrušenie. A potom, keď vidíte, čo to všetko obnáša, poviete si, už nikdy viac.

Ja neviem nič iné robiť. Viem trochu strihať, mohla by som byť kaderníčka. Strihala som švagra aj otca. To by sa mi celkom páčilo, to by ma bavilo. Možno by som šla do tej vizáže, ale ja som na tom javisku veľmi spokojná.

Vôbec si nemyslím nič zlé, ak to naozaj pomôže, tak je to v pohode. Pomôže fyzicky aj psychicky, je to úplne v poriadku. Nemám s tým problém, ale ja som zbabelá, ja by som sa bála. Viem, že by sa dalo niečo povylepšovať, ale bojím sa. Buď tej bolesti, alebo ja neviem... jednoducho som zbabelá. Dôstojne starnúť, to nie je problém, myslím si, že to patrí k tomu.

Môže to byť, podľa mňa. Pretože nie sme všetky rovnako stabilné, rovnako silné v tom, že sme vyrovnané s tým, že máme vrásky a vyzeráme tak ako vyzeráme. Niekto to nevie prežiť, tak ide na plastickú operáciu a v tom prípade, ak jej to pomôže, tej dáme alebo možno dnes už aj tomu pánovi, tak to vôbec neodsudzujem. Je to dobré.

Mne sa páčia slušní gentlemani, ktorí sú ešte poprípade bohatí. (smiech).  Každopádne fyzická krása pre mňa nikdy nič neznamenala a ani neznamená. Je to veľmi príjemné, ale ja by som sa „užiarlila“, keby som mala krásneho muža. Čiže potrebujem muža, ktorý je galantný, ktorý je výborný, ktorý je ku mne skvelý, stará sa o mňa, rozmaznáva ma. Nepotrebujem, aby to bol Alan Delon, keď mal 25 rokov.

Nie, ako Marína Kráľovičová nikdy nepôjdem do dôchodku, nech ma vynesú z javiska. (smiech). Nerozmýšľala som o tom absolútne. Budem hrať dovtedy, dokým budem mať sily, dokedy ma to bude baviť a  hlavne dokedy sa ľudia budú chcieť na mňa chodiť pozerať.

Znamenie: Vodnár

Obľúbená farba: biela a čierna

Obľúbený film: Denník Bridget Jonesovej a Kurva hoši Guten Tag

Moja najpozitívnejšia vlastnosť: Som stále slnečná a usmievavá a dávam možno energiu aj ostatným.

Vec, bez ktorej si neviem predstaviť život: mobil

Najsexi muž Slovenska: Mám, no nepoviem, ale je sexi!

- No, práve sa skončil úžasný maratón s dvoma pánmi, ktorých si veľmi vážim. Práca s pánom Lasicom a pánom Strniskom na Malých manželských zločinoch bola pre mňa obrovsky zaujímavá a nová. Pán Lasica bol môj hlavný herecký partner a pán Strnisko nás režíroval. Zmúdrela som nielen herecky, ale aj ľudsky a spoločensky, pretože tie raňajšie debaty pri káve, ktoré oni viedli, sú neopakovateľné. Oni sú ako otvorené encyklopédie, hovorili o veciach, ktoré sme sa v škole neučili.
- O dejinách, histórii, Benešových dekrétoch, o odsune Židov, Stalinovej politike... O niektorých súvislostiach som nemala ani šajn. Počúvala som s otvorenými ústami.
- Ono sa to začalo črtať už pred mnohými rokmi. Nikdy som neinklinovala k manželstvu za každú cenu, k deťom za každú cenu, tak sa mi život vyvinul inak ako mojim kolegyniam. Prešli nejaké roky, a keďže som neskočila vo zväzku manželskom, tak už bolo jasné, že som ten typ baby, ktorá je dosť samostatná. Tá samostatnosť mi vyhovuje. Moje kolegyne sa delia na dve skupiny. Na tie, ktoré sú samostatné ako ja a žijú bez partnerov, sú veľmi spokojné a úspešné. A na tie, ktoré sú vydaté a rozvádzajú sa alebo žijú v nešťastných manželstvách. Takže podľa mňa nie je to nič nezvyčajné, že aj keď mám toľko rokov, koľko mám, žijem sama. Práve naopak, rozhodnúť sa v tomto veku začať s niekým úplne od začiatku, je pre mňa zvláštna predstava. Ja sa ničím nedám zmanipulovať a budem si žiť, tak ako si sama predstavujem, že by som mala žiť.


- Nevydatá neznamená sama. Lebo ja si neviem predstaviť, že by som bola sama. Mám veľmi veľa priateľov a priateliek, svoju rodinu, takže v tom hereckom kolotoči, v ktorom žijem, keď večer prídem domov a mám tam len jedného človeka, niekedy ani toho jedného, pre mňa to je relax. Kedysi som relaxovala v kaviarni, bavili sme sa hlučne, fajčili, pili, to už je minulosť. Teraz nachádzam pokoj v niečom inom. Asi to súvisí s vekom. Ale chcem zdôrazniť, že toto neprezentujem ako model, akým by mala žiť nevydatá žena. Môj prípad je špecifický tým, že som herečka. Inak prežíva život žena, ktorá robí vo fabrike a musí zápasiť s existenčnými problémami. To si dobre uvedomujem.
- Áno. Mala som pár takýchto vzťahov. Sedemročný, štvorročný, jedenásťročný, takže keby som to všetko ovenčila prstienkami, mala by som za sebou už tých manželstiev akurát dosť. Neviem, či je to preto, že som vodnárka, ktorá si váži svoju slobodu, ale tých chlapov to natoľko pribrzdilo, že už ani nemali ambíciu ísť do nejakých obrúčkových vzťahov.
- Nie, nie. Bol to priam filmový rozchod. Každý si myslí, že jedna strana je ukrivdená a druhá trpí, pretože jeden odchádza a druhý sa nechce rozísť. Obaja sme cítili, že ten vzťah splnil svoj účel a že je to už skôr také kamarátske prežívanie. Tak sme to strihli včas, keď to bolo ešte stále pekné, povedali sme si, že sa rozídeme. Partner bez problémov odišiel, našiel si bývanie v dome a má tam aj nášho psíka, ktorému je tam oveľa lepšie než v byte. Dodnes si telefonujeme niekoľkokrát denne, chodievame do Rakúska, chodí na moje premiéry, bol aj na tej poslednej. Takže žijeme skoro tak, ako sme žili, len každý chodí na noc spávať niekde inde.


- To ani nevylučujem, ani nepotvrdzujem. Čo bude, bude, tam nejaký zámer nie je. Ale to, že sme doteraz takí kamaráti, svedčí o určitej inteligencii partnera, že si vie vážiť to pekné, čo sme zažili.
- Ja som všetko nechala na prírodu.Keby sa dieťatko niekedy vyskytlo, určite by som ho mala a mala by som ho veľmi rada. Asi v tej prírode a v tom vyššom zasiahlo niečo, že to dieťa neprišlo. Myslím, že nie je správne, keď niekto až nepatrične túži po dieťati a robí pre to všetko možné. To neznamená, že som nepriateľ detí, ja ich mám hrozne rada, ale čo mi nebolo súdené, umelou cestou som nikdy nevyvolávala. Deti mám, keď chcem, pretože ich majú všetky moje kamarátky aj moja sestra. So synovcami si dobre rozumiem, piplala som ich so sestrou odmalička, užila som si ich. Keď som niektorého strážila cez noc, vôbec som nespala, lebo sa mi zdalo, že nedýcha. Tak som stále bola pri postieľke, sledovala ho, či sa neotočil tak, že by sa zadusil.
- Možno tie, ktoré už majú odrastené deti a zasa potrebujú nejakého maznáčika, niekoho, o koho by sa starali. Kamarátky v mojom veku s novým partnerom ešte rozmýšľajú o dieťati, chápem to, ale môj prípad to nie je. Som asi trošku taký netypický materský typ.
- Tak takú si pamätám. To bol chlapec z vysokej školy, ktorého som stretla hneď v prvom ročníku...


- Ja sa za to vôbec nehanbím, tak som bola vychovávaná. Prežili sme nádherný štvorročný vzťah, bolo to iné ako tie lásky predtým, keď sme sa len držali za ruky. Bola som strašne zamilovaná, vtedy som sa aj chcela vydať. Prvý a posledný raz. Ten chlapec sa tiež doteraz neoženil, je podobný ako ja. Má krásne partnerky, je známy zo šoubiznisu, nepoviem vám jeho meno. Vyštudoval niečo úplne iné ako ja, ale pôsobí blízko šoubiznisu. Bola to taká osudová láska. Raz, keď sme sa pohádali, nechal ma v meste, otočil sa a odišiel. Vrátila som sa na internát na Mlyny a vtedy mi prvý raz napadla taká myšlienka, strašná sprostosť, že by som skočila z toho balkóna na dvanástom poschodí. Pocítila som čosi také silné a zvláštne, beznádej, že to krásne sa už nevráti, že ja končím. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Vo mne sa niečo zlomilo a ten človek potom za mnou chodil, prosil ma, aby sme sa k sebe vrátili, ale už som nechcela. Už som nebola vystrašená z toho, že ma niekto nemiluje. Ten človek ma tak vlastne veľmi veľa naučil.
- Áno, zažila som to. Budem citovať z hry Malé manželské zločiny: „Muž si nájde milenku preto, aby zostal so svojou ženou, ale žena si nájde milenca preto, aby odišla od svojho muža.“ To je pravda. Skúsila som to na vlastnej koži. Môj partner sa však v tom čase so svojou manželkou rozchádzal, neťahal mi nijaké medové motúzy popod nos. Rozišli sa, ale rozišli sme sa aj my. Dnes sú priatelia, ona sa vydala druhýkrát, on má svoju inú rodinu, takže môj sedemročný vzťah s ním bol dosť veľkým trápením. Veď tam boli deti! Na jednej strane má človek pocit, že robí zle, že možno by sa to inak skončilo, keby som v tom nebola ja. Dnes viem, že to nie je pravda, keby som to nebola ja, bola by to iná. Ale odporúčam všetkým dievčatám, aby si nezačínali s mužmi, ktorí sú zadaní, pretože na strane milenky je ten balvan oveľa väčší.
- Ja len nežijem s niekým, kto býva v mojom byte. Je to obrovská výhoda, keď chceme byť spolu, sme spolu, keď nie, každý je sám. Ale už nechcem opakovať tú chybu, že niekto príde a je tam bez ohľadu na to, či sa mi to páči, alebo nie. Striedame si byty, autá a sme spolu, kedy chceme. Tú lásku máme, vieme, že sme milovaní, že niekto nás má v srdci a aj my máme niekoho v srdci, to je strašne dôležité. Ani si neviem predstaviť, že by som žila v takom prázdne, že by nebol nikto. Vedela by som chvíľu prežiť aj bez partnera, ale také sa mi ešte nestalo.


-Stalo sa mi to, asi sa to prihodí každej žene. V tom oblaku zaľúbenosti sa jej to zdá normálne, veď keď on, chudák, nemá peniaze a ja som dobre zabezpečená, nebudem predsa malicherná. Veď raz, keď bude bohatý a veľký, tak bude zasa platiť on. Našťastie, jeden taký vzťah som odstrihla v zárodku, lebo som zistila, že nikdy nebude bohatý ani veľký. Nebol vypočítavý, jednoducho on si na to zvykol, zdalo sa mu to normálne, vôbec mu to nebolo proti srsti. Dokonca si občas odo mňa vypýtal aj na pivo. A keď si vypýtal dokonca aj na darčeky pre rodičov, tak som si povedala, toto stačilo. To sú muži, ktorí stále budú mať nejaký problém, ale určite budú mať poruke aj výhovorky a ubezpečenia, že na budúci mesiac už určite nejaké peniaze prídu...
- Áno, lebo sa dokázala rozviesť, dokáže žiť sama. Je tam trošku návod na konanie, muž sa bojí, že aj jeho žena by sa mohla odhodlať osamostatniť sa. Viem to pochopiť, ale na druhej strane ma to hnevá. Keď je tá rodina pevná, tak rozvedená alebo slobodná kamarátka nemôže byť pre ňu nijakým nebezpečenstvom. Na druhej strane, keď som sa po nejakom dlhom čase rozišla s priateľom, tak naši spoloční priatelia mi až demonštratívne dávali najavo, že stoja za mnou, že ja som ich kamarátka. Ale myslím si, že nie je dobre takto strihať priateľov zo dňa na deň.


- Som asi tolerantná, chápavá a nadštandardná v niektorých situáciách. Všetci naši priatelia tvrdia, že môj vzťah s tým posledným bývalým je nadštandardný. Je, ale tým, že neubližujem nikomu, neubližujem ani sebe. Som taká.
- Ako každý. V kruhu rodiny. S maminkou, so sestrou, švagrom a synovcami. Aj svojich priateľov som vždy priviedla na sviatky do rodiny a až potom sme išli na lyžovačku alebo na chalupu. My s mamou a so sestrou máme veľmi silné puto.
- Úžasná. Prežila so mnou veľa trápení, pretože nie vždy som sa vyvíjala podľa jej predstáv, nebola som ako moja sestra, ktorá skončila vysokú školu, vydala sa, kúpili si byt, mali deti, dobré zamestnanie. Ja som tento ideálny proces neabsolvovala. Mama bola nespokojná, že jej dcéra sa zaplietla so ženatým alebo s mužom, ktorý sa jej nepáči. Ale časom pochopila, že ja som celkom iný typ. A nechala ma žiť, tak ako žijem dodnes. Nikdy ma nenútila do nijakých sobášov, do vnúčatiek. Našťastie, to jej splnila moja sestra.
- Robí na oddelení nukleárnej medicíny, švagor pracuje v atómovejelektrárni. Majú veľmi krásny vzťah, tam za tých dvadsaťpäť rokov spolužitia nebol jediný problém, ktorý by vyvolal myšlienku na rozvod (nech vám to vydrží, Ľubi!).
- Nehovorím, že som ako Sladká, ale figúrka, ktorú mi vymysleli, mi vyhovuje. Som tam za lovkyňu mužov. V súkromí však vôbec nie som lovkyňa. Ani sa tak uletene nesmejem ako v seriáli, hoci sa viem strašne nákazlivo a schuti smiať.
- Ja som sa nikdy nezaoberala tým, čo bude, keby som sa s niekým rozišla, čo keď si nikoho nenájdem. To mi v živote nenapadlo. Mám kolegyne a kamarátky, ktoré si veľmi, veľmi chcú nájsť partnera. A možno práve to mužov odrádza. Ja vôbec nehádžem žiadne udice, ale keby som hneď zajtra chcela mať niekoho takého úplne vážneho, mám ho. Možno práve preto je tých záujemcov viac.
- Ísť vtedy do divadla a hrať, to je to najlepšie, čo môže byť. Keď vyjdete na scénu, zabudnete, že vás seklo v krížoch, že máte zlomenú nohu, že vám práve niekto blízky zomiera. Tam zabudnete na všetko. To je čaro divadla. Ale musím na seba prezradiť, že som antidepresívny typ, ja odpudzujem od seba depresívnych ľudí. Dovolím síce na seba hodiť nejaké tie problémy, ale len trošku, pretože potom cítim, že toto nie, to by ma zničilo, preč so zlou energiou.
- Chcete povedať cez posteľ. Áno, to funguje. Ja, našťastie, a hovorím to veľmi rada a veľmi pyšne, som v živote nedala nijakému režisérovi nič zo seba, ani žiaden podarúnok, ani nič. Všetci ma obsadzovali len preto, že som sa im do tej inscenácie alebo na tú rolu hodila. Dôkazom toho je napríklad aj pán Lasica, ktorý ma dotiahol do Bratislavy z nitrianskeho divadla. Dal mi obrovské šance a na to som pyšná. To je jasný dôkaz, že existuje aj vzťah bez toho, aby herečka s režisérom spala.

 

Šťastné a krásne. Mama bola učiteľka, ocko dôstojník. S o dva roky staršou sestrou som si výborne rozumela a vo všetkom som ju napodobňovala. Chodili sme spolu do prírody, keď začala chodiť do školy, učila som sa spolu s ňou. Často som sa hrávala na učiteľku, ktorou som aj chcela byť. Na detstvo dodnes spomínam ako na veľkú ružovú bublinu, kde sme boli všetci šťastní a zdraví. Možno jedinou stresujúcou udalosťou bolo sťahovanie z Trenčína do Nového Mesta nad Váhom, keď som mala dvanásť rokov.

Zaujímavé bolo, že ocko bol plukovník, ale mama bola generál. Bola som ockov miláčik, ale mama bola tá, kto určoval chod domácnosti, môj aj sestrin život, a zvládla to super. Dodnes je tým generálom. Ocko, bohužiaľ, už zomrel.

Otec nás mal veľmi rád, o láskach som sa s ním však nerozprávala. Ale ani mame som sa nezdôverovala. Na to, že mám frajera, prišla až vtedy, keď začal chodiť k nám. Neskôr už mala absolútny prehľad o všetkých mojich frajeroch. Nikdy však nemala voči nim výhrady, a to som mala väčšinou priateľov grázlov. Dodnes je zvedavá na mužov, s ktorými žijem. Máme otvorený vzťah a vieme sa o týchto veciach porozprávať.

Nikdy si neplánujem veci dopredu. Som narodená v znamení vodnára, čo je veľmi slobodné znamenie. Nenávidím príkazy, zákazy, život beriem, ako prichádza. To, že som sa nevydala, považujem za svoje veľké víťazstvo. Ak by som sa vydala za tých mužov, ktorých som si chcela možno vziať, dnes by som s nimi určite nebola. Musela by som robiť kompromisy. A ja nie som za vzťahy, v ktorých sú muž a žena spolu len preto, aby deti mali oboch rodičov. Žijem si tak, ako žijem, ľúbim toho, koho ľúbim, je mi dobre s tým, s kým mi je. Či to bude na veľa rokov, o tom neuvažujem. Dôkazom toho je, že minulý rok som sa rozišla s partnerom, s ktorým som žila 11 rokov.

Nie. Bol to krásny francúzsky rozchod, ktorý by som želala každému, kto sa chce s niekým rozlúčiť. Dodnes sme úžasní kamaráti, denne si telefonujeme, máme spoločného psíka, navzájom si pomáhame. Dokonca mám niekedy pocit, že si rozumieme lepšie ako predtým.

Niektorí ľudia sú naozaj zaskočení a nevedia, či sme sa naozaj rozišli. S Dodom mám dodnes nadštandardný vzťah, ale neznamená to nič viac ani nič menej. Naozaj sme sa rozišli a city, ktoré medzi nami boli, sa nikdy nevrátia. Zostaneme výborní kamaráti. Niekedy je dobré kamarátstvo viac ako zlá láska.

Nie. Každý vzťah sa vyvíja. Obrovská láska a vášeň, ktoré sú na začiatku, sa časom posunú do inej roviny. Ak sa ľudia iba spoznávajú a sú zamilovaní, nemajú iný problém, iba to, ako sa stretnúť. Lenže ak začnú spolu žiť, začínajú sa iné problémy, ktoré vedia ovplyvniť počiatočnú lásku. Kto pristupuje ku vzťahu racionálne a vie pochopiť, že láska sa vyvíja, má šancu prežiť dlhodobý vzťah.

U nás sa k tomu všetkému pridružili ešte iné veci. Ale nebol to nikto tretí. Dodo je tiež vodnár a potreboval úžasnú voľnosť, ktorú som mu ja, síce tiež vodnárka, nemienila tolerovať. Myslím si, že sa uľavilo jemu aj mne, keď som mu povedala, aby sme to skončili. Bez problémov sa zbalil a do mesiaca odišiel.

Nie. Som veľmi rada sama, čo je spôsobené aj mojím povolaním. Je úžasné byť po celodennom zhone večer sama.

Je možné, že ma to o chvíľu prestane baviť. Momentálne som však pracovne veľmi zaneprázdnená, chodím domov večer a som rada, že ma nikto neruší. Keď nechcem byť sama, tak som s tým, s kým chcem byť. Ale nemusím si hneď nasťahovať niekoho do bytu a potom rozmýšľať, ako sa ho zbavím, keď ma prestane baviť.

Samozrejme, že musím mať niekoho, do koho som zaľúbená, bez toho by sa nedalo žiť. Ale už nechcem pripustiť, aby sa môj ďalší vzťah vyvíjal ako ten predchádzajúci. Už mám niečo prežité a viem, kde som urobila chyby, ktoré nechcem zopakovať.

Taká záruka neexistuje. Nato, aby dvaja ľudia boli spolu čo najdlhšie, sa musia dobre poznať, musia vedieť, čo môžu od seba očakávať v krízových situáciách, musia byť k sebe tolerantní. Ak by sa vzťah z niektorej strany začal uberať zlým smerom, potom ho treba ukončiť. Nemá zmysel klamať a držať si zadné vrátka. To sa vypomstí obom a je to oveľa horšie, ako keby sa rozišli hneď na začiatku. Ak si ľudia prestanú navzájom dôverovať, je to zlé.

Prestala som Dodovi veriť a on k tomu nezaujal žiadne stanovisko. Keď nemám partnera, s ktorým si môžem veci vyrozprávať, som nedôverčivá. Ak by bola medzi nami dôvera, porozprávali by sme sa o tom a je možné, že by som mu verila.

Vzájomná tolerancia, úprimnosť, aby dvaja ľudia trávili spolu čo najviac času, aby sa spolu rozprávali, aby bolo cítiť, že vzťah funguje, aj keď spolu nie sú celý deň.

Áno, bolo úžasné, ako sme sa tešili na spoločné večery. Dodo chodil po mňa do divadla, čo mi teraz trošku chýba. Toto sú tie veci a nežnosti, pri ktorých vám partner dáva najavo, že o vás stojí.

Prvýkrát som sa chcela vydávať na vysokej škole, lebo sa mi to veľmi páčilo. Môj frajer ma ani po štyroch rokoch nepožiadal o ruku, tak som to spravila zaňho. Zobral to ako dobrý vtip. Toho druhého som si nezobrala preto, lebo bol veľmi komplikovaný človek. Nemohli sme byť ani spolu, ani bez seba. Bol to osudový vzťah. Tretí bol dobrý, milý – a mladší. Mal iné záujmy ako ja, často bol preč. Bála som sa, že sa naše cesty časom rozídu. Pretože na diaľku prežijú iba silné vzťahy.

To je iná vec. Na tomto som založila svoj štvrtý vzťah s Dodom. To bolo skvelé. Zoznámili sme sa v čase, keď on žil v Nemecku. Raz som chodila ja za ním, potom zase on za mnou, čo malo úžasné napätie, motiváciu, vzrušenie. Potom sme pochopili, že takto sa to donekonečna nedá, a tak prišiel za mnou na Slovensko, čo sa mi tiež zdalo skvelé, lebo som ho chcela mať vedľa seba. Keby bol zostal v Nemecku a ja v Bratislave, nebolo by to fungovalo.

Všetko som nechala na prírodu a povedala som si, že ak to má prísť, tak to príde. Neprišlo to. Možno sú v tom iné problémy, po ktorých som nikdy nepátrala.

Vzťah s partnerom, práca, cestovanie. Pri tom všetkom som ani nepomyslela na to, že by som mala byť doma s dieťaťom. Samozrejme, ak by bolo prišlo, nebola by som sa bránila.

Ani nie. Viem, že by som si mohla dieťa adoptovať, ale po tom netúžim. Možno si teraz niekto pomyslí, aká som egoistická, že nepotrebujem lásku, ktorá je vo mne, dávať ďalej. Ale ja ju dávam, len nie dieťaťu. Dávam ju sestre, švagrovi, mame, synovcom, tým, ktorých ľúbim.

Poznali sme sa v škole. Potom sme boli spolu v nitrianskom divadle. S Evou sme si veľmi podobné povahovo, máme rovnaký druh humoru, rovnaký názor na mnohé veci, sme komediálne založené, ale vieme zahrať aj dramatické veci, a sme aj spevácky nadané. Preto sme sa mali vždy o čom rozprávať, a tak sa zrodilo aj naše priateľstvo. Naše väzby nepretrhol ani môj odchod do Bratislavy. K Evine pribudli časom ďalšie kamarátky – Zuzka Tlučková a Anička Šišková. Sú to baby, ktoré mi veľmi pomáhajú.

Nie. A tým chcem vyvrátiť všetky fámy o tom, že herečky sa nemôžu kamarátiť. Všetky sme v podobnom veku, a preto by sa mohlo zdať, že by sme si navzájom mohli „vyžierať“ roly, ale nie je to tak. Navzájom si držíme palce a tešíme sa, že sa nám darí. Je to povahou a možno aj tým, že máme všetky toľko roboty.

To mi vôbec nenapadlo. Keď som mala dvadsať, herečky päťdesiatničky boli pre mňa „mŕtve“. Ako človek starne, mení názory aj na tieto veci. Ak mi dnes niekto povie, že som stredný starší vek, tak sa cítim dotknutá. Necítim sa byť stará, veď stále normálne vyzerám, smejem sa, zapadnem do každej spoločnosti. Žijem momentálnym životom. Baví ma to, čo práve prežívam. Vždy musím mať nejakú aktivitu, na ktorú sa dopredu teším. Teraz sú to Malé manželské zločiny, ktoré budem skúšať spolu s pánom Lasicom.

Áno. Nedávno som rozmýšľala, ako by sa vyvíjal môj život, keby som sa dostala na chemicko-technologickú fakultu, kde som chcela študovať tak ako moja sestra. Určite by som robila v kozmetickom priemysle a nejakým spôsobom by som trošku zabŕdla do šoubiznisu, pretože doň patrím. Som rada, že je to tak, ako je. Že som stretla ľudí na správnych miestach v správnom čase, že po vlastnej dráhe som sa dostala tam, kde som, a nemusím sa hanbiť.   zdroj: www.lesk.cas.sk

 

Ako to robíte, že vyzeráte čoraz lepšie?
Po mamičke som zdedila veľa dobrého genetického materiálu, napríklad štíhlu postavu. Ale to, že som si ju udržala, je zas moja silná vôľa. Zdravá strava, spánok a telocvik, to sú tri veci, bez ktorých sa nezaobídem. Najdôležitejšie je veriť v seba. Ráno sa pozriem do zrkadla a poviem si: Veď to nie je také hrozné! Ešte to vylepšíme farbičkami... Ale keď ráno vstanem s pocitom: Ježišikriste! Zle! Deň sa zle začal. Musíte začať tým, že sa budete usmievať.
Optimizmus máte tiež v génoch alebo ste sa k tomuto životnému postoju cielene dopracovali?
Vždy som to v sebe mala, len som si to neuvedomovala. Už v škole som bola šaško, skrátka, „srandovná baba“. Na gymnáziu to prerástlo do komediálneho herectva a môj spolužiak, teraz režisér Roman Polák ma usmerňoval. A zostalo mi to, zistila som, že sa mi tak lepšie žije, ľuďom prinášam radosť, vlastne ich navnadím dobrou energiou, aj keď sú smutní.
Obklopujete sa iba veselými ľuďmi alebo dokážete pomôcť aj niekomu s depkou?
Práve teraz som mala okolo seba priateľky, ktoré potrebovali povzbudiť. Som trochu aj taký terapeut. Raz na zájazde v New Yorku mala moja kolegynka Szidi Tobias práve smutnú chvíľku, bola ďaleko od rodiny, hrozne ju bolela hlava... Hovorím, poď, objímem ťa! V tom momente začala hlava bolieť mňa a Szidi odišla veľmi spokojná. Fakt sa mi to stalo.
Dôležitý je pre vás pohyb. Chodíte do fitka?
Spolu so Zuzkou Tlučkovou a veľmi nám to pomáha. Samej by sa mi nechcelo, ale takto si aj pokecáme. Na korčule a na bicykel chodíme tiež spolu.
Bonbóny vraj nemáte v obľube, čím sa vám teda človek pri návšteve zavďačí? Fľašou?
Sladké naozaj nejem, stačí, že som Sládečková. Fľaša a cigarety tiež nie sú nič pre mňa. Mám rada kvety, ale črepníkové. Doma pestujem takú malú botanickú záhradu.
Keď sme fotili vonku, dôsledne ste si oči chránili slnečnými okuliarmi, lebo vám slzia. Býva to aj dôsledok problémov so štítnou žľazou, ktoré má takmer každá druhá žena. Je to aj váš prípad?
Bez okuliarov sa nepohnem, v zime nosím takzvané imidžovky. Len čo zafučí vietor, som jedno slzavé údolie. Roky si kupujem všetky šminky vodoodolné. Našťastie mám teraz výborného očiara, ktorý sa špecializuje na endokrinologických pacientov a veľmi sa mi to polepšilo.
Ako ste prišli na to, že vám štítna žľaza nefunguje správne?
Asi pred šiestimi rokmi mi začali praskať žilky v očiach. Liečili mi oči, ale stav sa mi zhoršoval. Ruky sa mi tak triasli, že som si so špirálou ani nevedela namaľovať mihalnice. V noci som sa budila na to, že mi zúrivo búchalo srdce. Strašne som sa potila a napokon mi začali odchádzať svaly. Kvokla som si, ale už som sa nedokázala postaviť. Bývam na treťom poschodí bez výťahu a domov som vyrúčkovala len povedľa zábradlia. Pred prázdninami ma z divadla poslali preč, lebo som ani nemohla naštudovať novú hru. Keď som zašla za obvodnou lekárkou a všetko jej to vyrozprávala, pokojne skonštatovala: To sú klasické príznaky zvýšenej činnosti štítnej žľazy, zájdite na sono.
Lieky vám hneď zabrali?
Dva roky som užívala denne osem tabliet, ale nič sa nezmenilo. Operáciu som veľmi nechcela riskovať, pretože hlasivky, ktorými sa živím, sú hneď vedľa. Tak to lekári skúsili s rádiojódom, ktorý objednali z Nemecka. Prišli malé štamperlíky, všetci okolo boli v skafandroch, a keď som dávku vypila, rýchlo zmizli. Dali ma do peknej izbičky, nič ma nebolelo, dva týždne som si tam púšťala televízor, čítala, telefonovala, občas mi pani v skafandri doniesla jedlo. Pre niekoho by to možno bolo depresívne, ale mne sa to strašne páčilo. Rádiojód mi zlikvidoval štítnu žľazu, ktorá odvtedy nevyrába svoj hormón. Denne si ho dopĺňam malou tabletkou.
Podobne ako Lucie Bílá, Martina Moravcová...
Hypertyreóza má tú výhodu, že sa pri nej chudne. Povedali mi, že môj organizmus pracoval na také obrátky, akoby som stále rúbala drevo. Vtedy človek môže jesť absolútne všetko a niekam to mizne. No hypotyreóza znamená spomalenosť a nadváhu.
Pátrali ste, či máte problém so štítnou žľazou v rodine?
Mal ho dedko aj sestra. Ale hlavný aktivátor je stres. Jeden doktor mi povedal, že som síce slniečko, ale zlé veci si ukladám akoby na disketu v sebe, nechcem ich dávať von. A to mi škodí. Mám sa naučiť každému otvorene povedať, čo mi prekáža. Dnes mi to konečne ide.
Telo si precvičujete vo fitku, mozog v divadle. Ako sa učíte text? Máte nejakú fintu?
V divadle mám rada dlhšie čítačky, tam sa text namemoruje do hlavy. Teraz mám v repertoári aj hry, v ktorých vystupujeme iba my dvaja s pánom Lasicom. Na javisku stojím dve hodiny a nemám sa na koho spoľahnúť, že by povedal vetu za mňa. Som pyšná, lebo veľké okná nemávam. Doma sa učím text iba na Susedov alebo na film, ale to sú kratšie pasáže.
V Malých manželských zločinoch ste skrytá alkoholička...
A je tam výborná replika, ktorá vždy rozosmeje aj Milana Lasicu. On sa ma pýta: Ty máš problém s alkoholom? Ja nemám problém s alkoholom, odpovedám. Ale piješ! Pijem, ale nemám problém s alkoholom!
Pomáha vám vytrénovaná pamäť pri učení sa jazykov?
Hovorí sa, že sa ľahko učia najmä ľuďom, ktorí majú hudobný sluch. Mám za sebou roky klavíra, spievam, ale jazyky sú pre mňa morda. Angličtinu sa učím celý život.
Chirurgovia vravia, že keď idú na operačnú sálu, vyčistia si hlavu od bežných problémov a ocitnú sa v akomsi sústredenom tranze. Je to tak aj s hercami?
Nechcem sa k nim prirovnávať, ale na javisku sa mi to stane vždy. Môže ma hocičo strašne bolieť, ale vtedy necítim ani zub, ani vyvrtnutý členok. Sú však aj bolesti, ako mala napríklad Anička Šišková s chrbtom, kde nepomôže ani javisko.
Vás chrbtica nikdy nezradila?
Takmer ma museli operovať. Vyliala sa mi hmota z platničky a privrela mi vyživovací nerv v ľavej nohe. Noha mi začala chudnúť a potom som ju prestala cítiť. Pamätám si, že som sa dívala na jedno predstavenie a svrbela ma, tak som sa poškriabala. A nič som necítila. Poštípala som sa a zasa nič. Chrbát ma bolel dosť výrazne, tak som išla k pani doktorke a ona, že urobíme včeličky. Chytila injekciu a pichala mi do nohy, krv tiekla a ja nič. Okamžite som musela ísť ležať do nemocnice. Na záchode som si vypočula dve sestričky, ako sa rozprávali: Prišli dva ťažké prípady, jedna herečka a jeden učiteľ, vyzerá to s nimi hrozne! Potom sa ma ujal pán profesor Traubner a o tri týždne som šla domov sama autom.
Vyhli ste sa teda operácii?
Profesor povedal, že to bol malý zázrak, ako som sa zotavovala. U mňa nastúpi akýsi sebazachraňujúci motor a tak pevne verím v uzdravenie, až sa z toho dostanem. Ani raz mi nenapadlo, že by som mohla skončiť na vozíku. Preto si myslím, že všetky choroby sú niekde v pozadí psychického rázu, ide len o to, či sa človek poddá, alebo ich prekoná.
Cvičíte odvtedy cviky na chrbticu?
Povedali mi, že už nikdy nebudem spávať na bruchu, musím denne cvičiť... A ja spávam na bruchu ani necvičím každý deň. Som trošku neporiadna, ale keď začnem chrbát opäť cítiť, okamžite nasadím cvičenia.
Máte skúsenosť s alternatívnou medicínou?
Začas som brala homeopatiká, na hlas mi veľmi pomáhajú. K bosorkám nechodím, hoci viem, že vedia pomôcť. Zo štyria moji kolegovia sú takí napojení na liečiteľku, že im pomôže aj cez telefón.
Vy máte tú silu sama v sebe, iní ju potrebujú od liečiteľov.
Keď sa spýtam, či ste mali zdravotný problém, tvrdíte, že nie. A potom zistíme, že ste takmer ochrnuli! Ja to nedržím v hlave! Keď sa s niekým stretnem a po piatich minútach zistím, že hovoríme iba o jeho chorobách, tak to odstrihnem. Ozaj, nemám mandle, operoval ma výborný pán profesor, lebo vtedy som už bola nádejná herečka a všetci sa báli, aby sa mi, preboha, nezmenil hlas. Po pár dňoch som prvý raz prehovorila a zistila som, že zo všetkých pacientov sa zmenil hlas iba mne jedinej. Fajn, lebo mi klesol o dva- -tri tóny, predtým som ho mala veľmi piskľavý. Vlastne, všetky moje choroby boli dosť zábavné.
To tiež závisí od uhla pohľadu. Ste veľmi samostatná, sebestačná osoba, priam kráľovná single žijúcich žien. Nebrzdí chlapov tento váš imidž pri nadväzovaní vzťahov?
Moja samostatnosť ich naozaj niekedy až odrádza. Neprekáža mi to, lebo vôbec nie som sama, mám mamu, sestru a jej rodinu, veľa kamarátov. Nech sa toho nijaká žena nebojí, je to len príjemný pocit, ak si človek môže vybrať, s kým chce a s kým nechce byť. Keď máte niekoho na krku a strašne si s ním nerozumiete, je to podľa mňa oveľa deprimujúcejšie.
Ani na sekundu ste nikdy nezaváhali, že by ste si chlapa vzali pre finančné zabezpečenie?
Vždy som bola ekonomicky samostatná, nikdy som nemala s nikým spoločný účet. A vyžadovala som to aj od mužov. Nechcem dávať seba za vzor, ak by som vychovávala dve deti, nemala by som toľko času budovať si kariéru a bola by som závislá. To je iný typ vzťahu a matky, ktoré stihnú chodiť aj do práce, obdivujem.
Nikto vám to neuverí, ale v januári budete mať päťdesiatku. Túžite po špeciálnom dare?
Ach, práve sme to preberali s pánom Lasicom. Čo tí ľudia vlastne oslavujú? Kým sme boli mladí, mali sme oslavovať! Keď si predstavím takú klasickú oslavu, kde pred oslávencom stojí šóra gratulantov s igelitkami, mám z toho iba zimomriavky.   zdroj: www.casopiszdravie.sk